Toto letné prestupové okno bolo veľmi zvl’áštne. V podstate každú chvíľu som trénoval niekde inde a vrátane Slovenska to bolo celkom 5 krajín. V každej som strávil minimálne týždeň. Nie preto, že by som mal naplánovaný roadtrip, ale kôli tomu, že veci nie vždy idú tak ako by sme chceli. Niekedy sa však aj krok späť ukáže ako dobrý krok. Poďte si prečítať ako môže vyzerať leto profesionálneho futbalistu, ktorý si hľadá klub.
Po mojom skončení v Al Ansare som mal možnosť ísť hrať do inej Arabskej krajiny alebo ostať v Libanone. Aj keď úroveň futbalu v krajine je celkom dobrá a nie je ľahké presadiť sa, ligy ako tá Libanonská nemajú veľký kredit v porovnaní s európskymi súťažami. Povedal som si, že mladší už nebudem a keď sa nepokúsim teraz dostať naspať do kvalitnej súťaže, neskôr to môže byť ešte ťažšie.
Je začiatok júla a žiadny dôvod na paniku. Udržujem sa v kondícii a snažím sa hľadať s ľudmi, ktorých vo futbale poznám, nejaké možnosti pôsobenia. Kým nie je zmluva na stole, tak nie je nič isté. Je to až neuveriteľné koľko “možno tam by si mohol” som počul. Dni ubiehali a zrazu som mal pocit, že po mne neštekne ani pes. Bol to zvláštny pocit, chodiť do posilky, behať po lese, trénovať s loptou a nevedieť, čo kde kedy ako… Mohlo to byť o dva dni, ale pokojne aj o mesiac.
najlepšie fitko na Horehroní! http://www.fitnessbrezno.sk
Môj kamarát mi poradil, aby som prišiel do Prahy kde ČAFH organizuje tréningový kemp pre hráčov bez zmluvy. Tak som sa zbalil, sadol do auta smer Praha, nech idem šťastíčku naproti. Po týždni v kempe som však musel ísť späť na Slovensko, kvôli nepríjemnosti, o ktorej ste si mohli prečítať v tomto článku. Musím však povedať, že ČAFH to zorganizovala fakt skvele a vytvorili ligové podmienky pre hráčov. Dvojfázové tréningy so skúsenými trénermi, kvalitné tréningové plochy a pomedzi to prípravné zápasy. Bolo tam všetko, čo hráč v príprave na sezónu potrebuje. Vyvrcholením kempu bol medzinárodný FIFPro turnaj, ktorého som sa však už nestihol zúčastniť.
skvelá práca ČAFH
Pár dní po mojom návrate som sa pripojil do prípravy s juniorkou Podbrezovej, lebo viem, že tréner Mário Auxt je zárukou kvalitných tréningov. Tréner a hráči ma milo prekvapili ako priateľsky ma prvítali. Po pár dňoch prišla na reč aj možnosť, že by som ostal v klube, čo ma veľmi potešilo, lebo Podbrezová sa veľmi rýchlo vypracovala na kvalitný ligový klub. Reálne som nad tým uvažoval, ale nakoniec som sa rozhodol, že skúsim zabojovať o zahraničný angažmán.
Je to náročné obdobie. Ráno ideš na tréning a prvé, čo po tréningu spravíš je, že skontroluješ telefón, či niekto nevolal. Nevolal. Tak voláš ty a zistíš, len to, že si ani volať nemusel, lebo inak by ti už niekto volal.:) Tak len trénuješ s tým, že nevieš kedy, kam a či vôbec…Po pár dňoch mi predsa zazvonil telefón. Zodvihol som: “Mám pro tebe něco.” O štyri dni som už sedel na letisku v Bratislave, smer Škótsko. Chcel ma vidieť tým Kilmarnock FC a vyzeralo to ako skvelá šanca. Presne taká, na ktorú som čakal. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať nemožné, že z Libanonu je možné ísť do tradičného klubu škótskej Premier League a pravdupovediac, mesiac dozadu by som tomu neveril ani ja.
Cesta bola nekonečná. Prestupoval som vo Varšave, kde lietadlo meškalo asi 2 hodiny a celý transfer z Brezna do Kilmarnocku trval 14 hodín.Dorazil som asi hodinu po polnoci. Prvý šok som zažil, keď na mňa začali hovoriť škótskou angličtinou. Nerozumel som ani slovo. Takže sa len usmievam a prikyvujem, to je osvedčená taktika. Šok č.2 nastal, keď som vystúpil z auta a vonku bolo 10 stupňov. Keď som nastupoval v BA do lietadla bolo 35. Bŕŕŕŕ. “Tomorrow 9:30 Breakfast at the stadium and the training starts 10:30.”
Keď som zaspával bol som veľmi zvedavý, ako to tam bude vyzerať a chcel som, aby už bolo ráno. Hotel bol len pár metrov od štadióna, takže som tam trafil aj sám. V tíme v podstate nebol ani jeden cudzinec mimo UK, len jeden Angličan a dvaja Íri, takže mi nešlo do hlavy prečo som vlastne tu. Úprimne…na prvý, druhý a aj desiaty pohľad, tak chladných ľudí ako sú Škóti som nezažil. Za tú hodinu, čo ostávalo do tréningu, som sa snažil nadviazať nejaké konverzácie, spoznať pár hráčov, ale rozosmiať, čo i len jedného človeka sa zdalo ako nesplniteľná úloha. Všetci sa tvárili ako na pokrovom turnaji. Hovorím si “tranqillo” počkám si na tréning.
“A” tím hral včera zápas takže mali len ľahký výklus, tak som sa zapojil s hráčmi, ktorí nehrali. Bez nejakej rozcvičky sme začali rôzne behy, od šprintov, cez natiahnuté rovinky. Trvalo to asi 50 minút, všetko na umelej tráve. Po šprintoch som si hľadal nohy, medzitým sme sa dostali k loptám, kde sme robili rôzne prihrávkové obrazce. To už tréning trval hodinu a pol a nie a nie skončiť. Nasledovali intervalové hry asi 40 minút a po nich tréner zahlásil “gym session.” Nepamätám si, že by som zažil tvrdší tréning ako bol tento.
Po príchode do tohto klubu, som mal pocit, že mi niekto celý život klamal o tom, čo je to profesionálny klub. Je to ako keď ideš na dovolenku, zaplatíš si “all inclusive” a až na mieste zistíš, že tam zďaleka nemáš všetko a že ešte existuje aj “ultra all inclusive”. Toto bolo ULTRA v porovnaní s tým, čo som mal možnosť zažiť. V takýchto situáciach si hovorím, či si tí chalani uvedomujú aké majú tréningové podmienky. Ja keď som mal 16 rokov, tak sme z ihriska odháňali kravy a keď sa niekto rozhodol ísť po chodníku cez irhisko, tak sme jednoducho museli na chvíľu prestať. 🙂 Zlaté časy.
Ráno sa hráči spoločne naraňajkujú. Potom nasleduje rozcvička s kondičným trénerom. Každý hráč má na každom tréningu športtester, takže tréneri majú dokonalý prehľad o jednotlivom zaťažení hráčov. Aspoň raz za týždeň hráčom vezmú krv a skontrolujú, či je všetko v poriadku. Fyzioterapeut a masér sú k dispozícii kedykoľvek. Aspoň trikrát do týždňa idú hráči po tréningu do posilky. Kto nechápe, ako môžu byť tí hráči na ostorovoch tak “naprataný” mal by sa pozrieť na tie váhy, čo dvíhajú. Drepujú s váhami 90-100 kg a pôsobia pri tom uvoľnene. Na “bench” si dajú 80 a viac. Obecne sa hovorí, že ťažké váhy ťa spomalia, ale tu zrejme platia iné zákony. Po každom tréningu majú hráči aj spoločný obed priamo na štadióne, ktorý sa skladá výlučne z kvalitných a zdravých surovín. V takto premyslenom režime majú tréneri takmer dokonalý prehľad o hráčoch. Ešte som zabudol dodať, že takmer každé ráno hrráči odovzdávajú aj moč, ktorý ide na rozbor. Fascinuje ma koľko detailov sa rieši na úrovni škótskej Premier League. Ako teda fungujú kluby v tej anglickej?
Neviem doteraz prečo ma volali v tomto termíne, pretože už nemali žiadny prípravný zápas, ale jedno bolo isté, že potrebovali stopéra. Poslali ma na zápas s juniorkou, kde som odohral 90 minút, podarilo sa mi dať aj gól. Po zápase som však zistil, že tréner sa na tom zápase nebol ani pozrieť. S rešpektom k jeho skvelej kariére a veľa zápasom v anglickej s škótskej Premier League, toto sa nerobí. Už som vedel, že niečo nehrá a deň na to mi odkázali, že už nemusím chodiť na štadión. Bol to taký zvláštny pocit počuť nie od ľudí, ktorí vás nechali cestovať cez pol Európy, aby sa potom neprišli pozrieť ani na zápas, ktorý hráte. Ťažko povedať, kde presne to v tomto procese zlyhalo, ale dôležité bolo pustiť to z hlavy čím skôr a začať riešiť, čo ďalej. Takto sa za 7 dní rozplynuli nádaje o mojom možnom prestupe do “Killie”, ktorému budem fandiť aj keď nie kôli trénerovi, ale kôli hráčom, ktorých som tam spoznal, lebo po pár dňoch sa ukázali, že sú celkom príjemní, akurát im musíte dať viac času.:)
Počas toho ako som si pozeral letenky späť na Slovensko som dostal ďalší telefonát. “Ľudia z Coventry city by boli radi, keby si prišiel.” Hovorím si, keď už som tu, tak prečo nie… Vždy som si chcel zahrať futbal v Anglicku, tak možno teraz to klapne. Sadol som na vlak a po 6 hodinách som vystúpil na vlakovej stanici Coventry.
“Vzdať sa je jedinou istou cestou k prehre.” – Gena Showalter
M.
