Dajme to spolu!

sú to fakt oni?

Share

Deň začal ako každý iný a všetko nasvedčovalo tomu, že tak aj skončí. Po tréningu moji spoluhráči z Brazílie medzirečou spomenuli, že dnes v meste hrá mužstvo bývalých brazílskych futbalistov, na čele s Rivaldom. Pravdupovediac sa mi tam vôbec nechcelo ísť, no nakoniec ma Beto s Rechem prehovorili. Druhý menovaný ma vyzdvihol krátko po tréningu, len tak tak som si stihol dobiť telefón, lebo som bol na 20 percentách a tušil som, že czechoslovakiagirls a emefka budú mať na insta čo ponúknuť. Ako to už v Bejrúte býva, doprava bola ako v Brezne pri Ďumbieri v dopravnej špičke. Za 40 minút sme, ale tie 4 kilometre v pohode dali. Pri štadióne by nezaparkoval ani Copperfield, čo nám dali jasne najavo dvaja maskáčoví s AK-47. Najskúsenejší z nás to naňho skúsil, že sme hráči Ansaru a zrazu boli tí chalani naši kamaráti a ešte nám aj cestu spravili. Na chvíľu sme sa cítili ako celebrity. Vrchol tejto protekčnej situácie bol fakt, že nás pustili emergency vchodom pre rýchlu pomoc, takže sme mohli zápas pozerať priamo z auta. Beto sa však sťažoval, že zo zadu veľa nevidí, tak sme vystúpili. Reche zvládol tie manévre bravúrne, ale nakoniec aj tak vysvitlo, že nešoféroval…Postavili sme sa nechtiac priamo pred komentátora celoštátnej televízie, a tak sme si následne vypočuli pár arabských šarmút a podobných vľúdnych slov.

 

 

Po chvíli sme začali venovať pozornosť aj dianiu na ihrisku a ja som neveril vlastným očiam. Libanon postavil proti 40-ročným Brazílčanom v podstate svoju reprezentáciu. Chalani to vzali ako kvalifikačný zápas, doslova trhali trávnik a ja som sa musel pozerať ako je môj hrdina z detstva Rivaldo pri každom dotyku s loptou tvrdo dostúpený a väčšinou faulovaný. Ťažko povedať kto a čo si chcel týmto zápasom dokázať a kto prehliadol fakt, že viacerí aktéri sú majstrami sveta a že leteli na tento zápas 20 hodín z Brazílie, aby ich ľudia mohli vidieť. Polčasový výsledok bol 4:0 hádajte pre koho. Po zmene strán to už bola iná pesnička, niekto zrejme domácim povedal, že tí diváci sa neprišli pozerať na nich. Domáci zrazu držali pozície ako na stolnom futbale a teda k slovu sa dostali aj kanárici. My sme medzičasom už sedeli na lavičke vďaka mojim kamošom. Neveril som vlastným očiam. Dve miesta vedľa mňa sedel Rivaldo, ktorý odmietol hrať druhý polčas. Zmiešané pocity sa pre mňa zmenili na sen, ktorý bežal v reálnom čase. Tréner Dunga si zchuti ponadával pri každej pokazenej prihrávke, zatiaľ čo Rivaldo si vychutnával proteínovú tyčinku od meistneho sponzora. Po každom zahryznutí musel však uspokojiť selfie-chtivého fanúšika. Na každého človeka však zareagoval s úsmevom, postavil sa a zapózoval. Možno stokrát do skončenia zápasu. V tom ma napadá koľkí z nás by takto ochotne venovali pár sekúnd ľuďom, ktorí by o to poprosili…

 

Rivaldo a môj kamoš Hanry 🙂

Na lavičke s legendami

  

Zápas skončil 4:4. Po sérií fotiek sa hráči pobrali do šatne, kde ich nasledoval dav ľuďí a dostať sa dnu sa zdalo ako sci-fi. To som ale zabudol, že Reche a Beto „fala portugués“. Zrazu ma niekto chytil za ruku, ťahal cez dav ľudí až sa po chvíli predo mnou otvorili dvere. V tom momente som si prial mať na čele GoPro kameru, aby som si ten moment uchoval navždy. Čo hráč to pojem a ja som bol tak blízko. S pár chalanmi som si dal “high five” a potom som poprosil Rivalda o fotku. Opäť zareagoval veľmi ochotne a tak som si mohol odškrtnúť ďalšiu položku z „Bucket listu“. V rohu miestnosti bolo voľné miesto, tak som si tam sadol a vychutnával ten pocit, že tam na moment môžem byť. Po chvíli som zbadal vedľa seba nenápadného usmiateho gentlemana, ale ani za svet som mu nevedel prísť na meno. Dali sme sa do reči, perfektnou angličtinou mi odpovedal a zároveň sa zaujímal kde hrám a tak…Spomenul, že žije v Berlíne a veľmi sa mu tam páči. Už mi to nedalo a začal som vzyvedať o jeho kariére. Spätne v čase, by som si dal dobrého facana za tie otázky. „V Sao Paule moja kariéra nabrala ten správny smer. Celkom sa mi darilo a po sezóne ma kúpila bundesligová Hertha Berlín, kde som hral asi dve sezóny. Vďaka Bohu ma zranenia obchádzali…“. Hovoril s takou pokorou a skromnosťou…bolo cítiť jeho veľkú osobnosť v neveľkom tele. V Herthe sa mu vraj celkom darilo a po sezóne ho kúpila londýnska FC Chelsea. Ja som v nemom úžase počúval a obdivoval ho každým slovom viac a viac. Mal som tú česť rozprávať sa s Mineirom. Ešte dodal, že potom mal ešte to šťastieť zahrať si v Schlake 04 s Raúlom Gonzálezom. Svojim vystupovaním ma fascinoval, prekvapil, očaril a v neposlednom rade inšpiroval. Ešte som ho poprosil o fotku, z ktorej je jasné, že fyzická veľkosť len málo hovorí o skutočnej veľkosti človeka. Neposedný Edmilson, ktorý nás celý čas počúval sa chcel fotiť tiež, tak vzal do ruky môj telefón a dali sme si selfie. Ani som si neuvedomil, že zanechal výraznú stopu v FC Barcelona. Bol som nabitý emóciami, radosťou, eufóriou, no po chvíli sa to zrazu celé skončilo. Prajem si však, aby som nikdy nezabudol na skromnosť, ochotu a pokoru týchto pravých majstrov sveta…

 

Mineiro po prestupe do FC Chelsea

respect broo

 

Edmilson

Edmilson v práci 🙂

Nezabudni lajknuť FB stránku dalsomto, aby ti už žiadny článok neušiel.                 

Podsty

Komentáre

Jeden komentár