Cibalia? Nikdy viac…

Share

Bol slnečný deň a ja som bol zavretý v prachu a špine, kde som bol kamarátovi pomôcť pri prerábaní jednej izby. S uťahovačkou som sa práve dostával do tempa, keď ma vyrušil telefón. “Boaaa zase ideš telefonovať? Takto nič nespravíme.” Je takmer pravidlom, že aspoň polovica článkov sa začína telefonátom a dnes tomu nebude inak. Na tento “call” a aj to čo nasledovalo po ňom, však len tak ľahko nezabudnem, aj keď by som chcel.

“Hi Matej, I am the new director of HNK Cibalia. We like you as a player and want you in the team for the next season.” Od rána som sa motal okolo sadrokartónu a okolo obeda sa mi ozval prvoligový klub z Chorvátska, že pre mňa majú zmluvu na sezónu. Keď som sa vrátil do tej zaprášenej miestnosti, musel som sa smiať. Keď idete šťastiu oproti s uťahovačkou v ruke, tak aj nemožné sa stáva možným.:)

Na zmluve sme sa dohodli asi do 10 minút s tým, že v sobotu by som mal pricestovať, bola streda. Neskôr som zistil, že odporúčanie na mňa dal jeden tréner z Česka, ktorý sa tam mal stať čoskoro trénerom. Po tejto informácií som z toho mal ešte lepší pocit, pretože čo môže byť lepšie ako keď je športový riaditeľ a tréner na vašej strane? 

Cesta

Zvažoval som ako tam pôjdem a keďže letecké spojenie bolo takmer nulové, rozhodol som sa, že vezmem Golfíka na ďalšie dobrodružstvo. Nepovedal nie, dokonca mám pocit, že sa z toho tešil. Na dialnici len tak priadol pri 150 km/h, za tie roky už sme zohratý tím. Za Budapešťou klasicky zapípala kontrolka od oleja, ale ja som bol na to pripravený, lebo toto mi robí stále a asi naschvál akonáhle opustím Slovensko. Mierili sme do mesta Vinkovci, čo je z Brezna cca 530 km. Síce sme išli do Chorvátska ale z mesta VInkovci je more ďalšich 400 km, takže žiadna platená dovolenka. 

Hotel Slavonija

Po siedmych hodinách a troch redbuloch som vystúpil z auta a cítil som sa ako keby ma z dreva vstrúhal Geppetto. Pred hotelom ma vítal neveľký človek a predstavil sa ako nový športový riaditeľ klubu. Bavili sme sa o všetkom možnom a samozrejme veľa o futbale. Opísal sám seba ako muža v zákulisí. Čiastočne hovoril v hádankách, ale všetko dávalo zmysel a zapadalo do seba. Po večeri ma zobral na štadión spolu s ďalšími tromi novými hráčmi, kde sme sa odfotili s dresom, aby bolo všetko pripravené na pondelok, kedy sme mali podpísať zmluvy. Paráda.

Príliš mladý riaditeľ?

Po chvíli som pochopil súvislosti. Ten človek prináša do klubu veľkého investora, vraj nejaká americká firma, a jednou z podmienok investície je, že on bude riaditeľom a môže podpísať 3-4 hráčov plus trénera. Už chápem, prečo jedna z podmienok bola, aby som nemal podpísaného agenta. Postupne všetko do seba zapadá. Na ihrisku sa hrá futbal, ale za oponou je to v prvom rade biznis. Ak mám byť úprimný, mne to je tak jedno kto tu bude investor, chcem už konečne hrať futbal.

Prvý tréning

Prišli sme do šatne, kde sme sa nestretli s nejakým vrelým uvítaním. Chýr nás predišiel, takže tréner nám ani nepodal ruky, pretože tušil, že jeho nedeľný zápas bude zároveň jeho Labuťou piesňou pri mužstve a hráči, ktorým práve pípali marcové výplaty, si rýchlo dosadili neznáme do nepriamej úmernosti viac hráčov – ešte menej výplat. Bol som v takej situácií v Dukle Banskej Bystrici a viem ako sa cítili, je to veľmi ťažké obdobie. Na city však veľa priestoru nebolo, sústredil som sa na svoju časť práce a teda trénovať naplno a čím skôr sa adaptovať. Chudák Landry povedal po tréningu masérovi, že ho trochu boli lýtko a o polhodinu bol poplach, že riaditeľ nosí do klubu zranených hráčov. Neskutočné veci.

Chorvátsko – Srbsko 

Takto to šlo ďalších pár dní a podpis zmluvy sa odkladal. “Wait one more day Matej.” Začali sa však šíriť podpultové informácie, že údajní investori majú byť z Belehradu. Ak je toto pravda, tak bude veselo. Len asi pred 20 rokmi tu skončila vojna, v ktorej sa Srbi snažili zabrať Chorvátom časť územia. Bojovalo sa hlavne v meste Vukovar a v meste Vinkovci (áno tam kde som ja). Počas bojov tu Srbi páchali na obyvateľoch tie najväčšie zverstvá. Niet divu, že situácia je stále veľmi napätá a obyvatelia susedného Srbska majú vstup to týchto končín povolený len na vlastné riziko a neoficiálne zakázaný.

Štvrtok – zlomový deň

V aute som bol ja, šoféroval ho môj nový spoluhráč zo Slovinska a vzadu ľavý obranca z Belgicka. Ďalší z našej skupiny, ktorý má korene v Srbsku ostal vďakabohu na hoteli. Na štadióne bolo viacej ľudí ako obvykle a taktiež pri bráne postávalo mnoho zvláštnych chlapíkov. Nechali nás vojsť dnu a keď sme zaparkovali auto začal k nám kráčať veľký holohlavý chlap s pivovou fľašou v ruke obrátenou naopak a s výrazom masového vraha v tvári. Zaklopal na okno a začal kričať. “Aká je tvoja národnosť?” Potom prstom ukázal na mňa “odkiaľ je on?” Slovakia. To ho trochu ukľudnilo. Vzadu boli tmavé sklá, takže Landryho nebolo vidno. Evidentne hľadal spoluhráča, ktorý ostal na hoteli. Ani sa nechcem zamýšľať nad tým, čo by sa stalo keby tam bol…Chudák Landry(pôovodm z Ghany) nevedel čo sa deje, tak si stiahol okno a zakričal naňho, že čo chce. Keď ho ten chlap zbadal začal bežať k nám a a z reči jeho tela bolo jasné, že otázky už klásť nebude. No my sme už dupli na to, takže už ani tá hodená pivová fľaša nás nedobehla. Ja neviem, či plním misiu v GTA alebo sa toto skutočne deje.

Sme v bezpečí?

Trvalo nám nejaký čas, aby sme to celé predýchali. Ten človek chcel zaútočiť na druhého človeka len preto, že bol inej národnosti a na ďalšieho len preto, že bol inej farby pleti. Neveril som tomu, nechcel som tomu veriť, ale bolo to tak. Všetci “novici” sme sa stretli na spoločnej večeri. Spoluhráč, na ktorého chceli zaútočiť, mal vo vrecku pripravený nôž, vraj keby niečo. Ľudia ste normálni? Po chvíli prišiel aj nový riaditeľ, ktorému fanúšikovia taktiež nedovolili vkročiť na štadión. Objednali sme si jedlo a začali sme diskutovať o tom čo sa stalo, keď v tom zozadu k stolu prišiel opäť nejaký chlap a začal kričať, samozrejme po chorvátsky. “Povedali sme ti, že ťa tu nechceme vidieť. Už máš len pár dní na to, aby si opustil toto mesto. A toho chlapca si ber so sebou.!” 

Klub sa tváril, že ich sa to netýka a nevedia, čo majú robiť. Situácia gradovala a okolo hotela sa začalo zbiehať čoraz viac zvláštnych ľudí. Po dlhých rozhovoroch riaditeľ priznal, že noví investori sú z Belehradu a že preto celý ten cirkus okolo. Ja som neveril vlastným očiam a ušiam, že niekto vôbec uvažuje doniesť peniaze z krajiny nepriateľa číslo jeden a dúfať, že na to nikto nepríde. Chceli to spraviť cez americkú firmu, ktorú vytvorili v máji tohto roku. Kam som to prišiel? Mal som pocit, že pozerám nejaký film, so sakra dobrou zápletkou a akčnými scénami, akurát, že som bol toho priamym účastníkom. Navyše niektoré udalosti a rozhovory počas tohoto pobytu sú jednoducho nepublikovateľné.

O.eb roka

Tento biznis plán by sa dal pokojne klasifikovať ako, s prepáčením za výraz,  o.eb roka na všetkých zúčastnených, ktorý sa našťastie nezrealizoval. “Muž v zákulisí” zrejme dostal do vienka iné životné “skilly”, ktoré s pudom sebazáchovy nemali nič spoločné. Neviem koľko krát by som si musel buchnúť hlavu, aby som len uvažoval nad niečím podobným a ako mimo reality by som musel byť, aby som sa rozhodol tento plán aj zrealizovať. Dostal v podstate to, o čo si koledoval a asi najbližšií rok-dva bude musieť byť v zahraničí, kým sa na toto aspoň trochu nezabudne. Kufre som už mal zbalené aj ja a bol som pripravený odísť, tak ako aj ostatní spoluhráči, ale kontaktovali ma z klubu: “Matej can you stay here? This circus is not about you, you are safe. The coach likes you.” Po týchto slovách som mal daného človeka poslať do teplých krajín, sadnúť do auta a uháňať smer Slovensko. Moja odpoveď však bola: “Okay, two more days.”

na trénerov a hráčov spomínam v dobrom

Toto sa udialo za 6 dní od môjho príchodu a po odchode “štvancov” to vyzeralo, že svitá na lepšie časy a celý tento cirkus skončí aspoň pre mňa “happy endom”…kiežby 🙂 O tom ako to celé dopadlo sa dočítate už o pár dní.

M.

Komentáre

Comments are closed.