Coventry city? #dalsomto

Share

…počas toho ako som si pozeral letenky späť na Slovensko som dostal ďalší telefonát. “Ľudia z Coventry city by boli radi, keby si prišiel.” Hovorím si, keď už som v Škótsku, tak prečo nie… Vždy som si chcel zahrať futbal v Anglicku, tak možno teraz to klapne. Sadol som na vlak a po 6 hodinách som vystúpil na vlakovej stanici Coventry. 

Dnešný príbeh je pokračovaním k článku Kilmarnock FC? #dalsomto.

Ubytovali ma v peknom hoteli neďaleko Coventry. Bol to presne taký anglický vidiek, ktorý môžete vidieť vo filmoch. Všade naokolo príroda, domy a všetko okolo nich dokonale upravené. Neskôr mi spoluhráči povedali, že je to jedna z najluxusnejších častí v okolí aj preto, lebo asi 20 km odtiaľ je mestečko kde sa narodil William Shakespeare. Teraz tam ľudí láka múzeum, divadelné predstavenia a história spojená s týmto legendárnym spivoateľom a hercom. Rómeo a Júlia, Hamlet, Othello a mnoho ďalších diel z jeho tvorby budú jeho odkaz šíriť ešte dlhé roky. Čo mi to však bolo platné, keď som tam nemal auto? Tým pádom som tam bol ako rukojemník a len som čakal kým ma vyzdvihnú a pôjdeme na tréning, takže od Williama Shakespeara som nebol o nič bližšie ako vy.:) 

Royal Shakespeare Theatre

Coventry City je veľký klub s bohatou históriou. Domáce zápasy hrajú v krásnej Ricoh Aréne s kapacitou 32 000 miest. Posledné roky sa im však nedarilo podľa predstáv a minulú sezónu vypadli z League One, čo je hierarchicky tretia najvyššia súťaž v Anglicku. Cieľ na nasledujúcu sezónu je teda jasný a teda nič iné ako postup si v klube nepripúšťajú. Trochu som bol skeptický voči tomu, že je to štvrtá liga, ale bol som zvedavý ako to tam vyzerá.

Ricoh Arena during the Sky Bet League 1 match between Coventry City and Peterborough United at the Ricoh Arena, Coventry, England on 31 October 2015. Photo by Alan Franklin.

Vyzdvihol ma spoluhráč Jack na X6-ke, ktorý bol zhodou okolností Škót a bol veľký pohoďák. Dva roky dozadu hrával vo Fulhame tak som sa ho popýtal ako to tam chodí a tak a ticho som mu závidel s akými hráčmi mal možnosť hrať. V anglicku už pôsobí asi 5 rokov. Do Coventry prišiel len pred dvoma týždňami a veľmi si tento klub pochvaľoval. “It is a nice club, you will be satisfied here.”

Na hlavnom štadióne sa hrajú len zápasy, tréningové centrum je v inej časti mesta. Po 10 minútach jazdy z hotela sme odbočili  z hlavnej cesty a pred nami sa už rozprestieralo útulné tréningové centrum. V peknom areáli sa nachádzali dve dokonale upravené trávnaté plochy, ktoré boli len pre A mužstvo a juniorku. Nadhodil som, že tu by sme mohli hrať aj golf, čo Jacka rozosmialo aj napriek tomu že je Škót. 🙂

Už klasicky ako všade kde prídem aj tu híkali aký som vysoký. Jack ma previedol štadiónom a asi po minúte sme prišli do miestnosti, kde mi vysmiaty Ian mal dať veci.“How tall are you?” Potom začali medzi sebou debatu, ktorá vyústila v hádku, či som vyšší ako ich najvyšší hráč. Energickú diskusiu prerušil spomínaný hráč, ktorý si prišiel po veci a hneď dostal príkaz postaviť sa vedľa mňa. Ani tak nie je sporom koniec, lebo sme boli takmer navlas rovnakí, ale oabja mali svojho favorita. Po pár minútach sa dostávam konečne k tréningovým veciam. Krátke nohavice o veľkosti “M” s úsmevom reklamujem a aj keď pán najskôr prevráti oči, s úsmevom mi ich vymieňa. 

Príchod do šatne to bola úplne iná story ako v Škótsku. Hrala tam hudba, bolo veselo, všetci sa smiali. Aj keď 90 percent hráčov malo Anglický pas, aspoň polovica z nich neboli “made in England”. V taktomto kolektíve sú ľudia oveľa viac otvorenejší a priateľskejší. Asi do piatich minút mi prischla prezývka “big man”. Na hráčov už čakali pripravené raňajky. Na výber bola buď anglická klasika alebo cerálie od výmyslu sveta. Tí chalani ládovali jedno za druhým, lebo asi tušili, že dostaneme zabrať. 

Pred tréningom si hráčov berie kondičný tréner, ktorý ich vlastne rozcvičí na rozcvičku. Robia sa rôzne aktivácie svalov, stabilizačné cvičenia, expandery atď…Tu je to bežné, že hlavný tréner v podstate nemá s tréningom nič spoločné. On len tak chodí, pozerá, občas si niekde odbehne alebo telefonuje. O tréningový proces sa starajú jeho asistenti a realizačný tím. V tomto tíme to konkrétne bolo 5 ľudí, takže tréner mohol mať vyložené nohy a všetko išlo podľa plánu.

V šatni to boli len úsmevy a srandičky, ale akonáhle začal tréning, hráči ako by prepli do iného režimu. Hrali sme rôzne hry a bola to neskutočná jazda. Každú chvíľu niekto ležal na zemi otrasený po súboji. Čo ma zaujalo bolo, že aj keď hráč išiel do súboja nezmyselne a vyslovene spoluhráča tvrdo fauloval nenasledovala žiadna reakcia. Faulovaný hráč nepovedal ani slovo aj keď “f.ck you” by za ten zákrok bolo na mieste a ten ktorý fauloval tiež nepovedal ani “sorry”. Proste hra išla ďalej ako keby sa nič nedialo a nikto sa nehneval. Keď si spomeniem na Libanon, tento zákrok by zrejme ukončil tréning.

Ja som sa tomuto štýlu prispôsobil rýchlo. Pár krát som prebrúsil niekoho ja, pár krát ma sekli oni a nikto sa nehneval. 🙂 Hralo sa oveľa jendoduchšie ako v Škótsku a hráči boli typologicky dosť odlišný. Toto bol ten pravý ostrovný futbal, kde vám zatlieskajú aj za to, že zakopnete loptu do hľadiska. Prihrávok môžete pokaziť koľko chcete, ale nedajbože prehráte súboj. Niečo tak odlišné som fakt nečakal a to som cestoval z Kilmarnocku len pár hodín vlakom. Po tréningu mali hráči opäť obed na štadióne, kde mali vlastného kuchára. Možno  tomu nebudete veriť, ale čo sa týka podmienok na trénovanie a zabezpečenia, tak tento klub bol na tom ešte o trochu lepšie ako Kilmarnock FC. Znovu pripomínam, že boli v príprave na štvrtú! anglickú ligu s cieľom ju vyhrať.

Cez víkend nasledovali prípravné zápasy. Ten sobotný mala byť generálka na budúcotýždňový zápas a ten druhý hráči zo širšieho kádra plus ja. Sobotný zápas bol proti Liverpool FC U23 a bola veľká škoda, že prvý tím LFC bol niekde v zahraničí na “turné” ako každé leto, inak by tam určite prišiel aj nejaký top hráčik a ja by som sa mohol pochváliť nejakou selfie s ním.  Zápas skončil 1:1, no obom tímom sa málilo. Na štadióne sa bolo pozrieť možno 1500 ľudí a bola tam celkom slušná atmosféra.

Hrám futbal od 6 rokov a na základe jedného zápasu proti ani neviem komu a ani neviem s kým, sa rozhoduje, či niekde ostanem alebo nie. Všetci sledujú každý jeden váš krok a hodnotia vás. To je dobre, to je lepšie, to je zle, dobre, zle, dobre, zle, dobre…a z tohoto vzíde “ortieľ”. Prídete do nového klubu a v podstate za deň sa spoznáte s 30 ľuďmi, ktorých vidíte prvýkrát v živote a oni vás. Vy musíte byť na každého milý aj napriek tomu, že polovica sa tvári tak, ako by ste im zjedli raňajky. Ďalšia skupinka hrá machrov a chcú sa na vás vytiahnuť a len čakajú na príležitosť. A potom je tu ešte jedna skupinka, ktorí si podobnú situáciu zažili na vlastnej koži a preto vás hneď berú k sebe a správajú sa k vám veľmi priateľsky LEN TAK, ako keby ste sa už poznali roky. Už je len na vás aby ste vycítili, ktorá skupinka je tá vaša.:)

Sunday

Už sme oblečení a pripravení na rozcvičku. O slovo sa hlási tréner, ktorý pôsobí veľmi pokojne a flegmaticky. Odhadujem mu nejakých 45 rokov. Spustil: “Hi everyone. We are going to win this f.cking game and we will not be f.cking afraid of those f.ckers. We will f.ck them up and win this f.cking game.” Takto pokračoval asi 5 minút. Mne padla sánka, pretože som podobný príhovor absolútne nečakal a aj preto, lebo som ani len netušil koľko významov a tvarov môže mať v Anglicku slovo “f.ck”. Rozhodne to však na nás fungovalo, nikomu sa pred zápasom nechce počúvať polhodinové analýzy.

Zápas začal a my sme kontrolovali hru. V obrane som si s chalanmi celkom sadol, pomáhali sme si. V zápase bolo veľa nakopávaných lôpt, takže som vyhrával jeden súboj za druhým. Súper občas pohrozil z brejkov, ale nič vážne. Polčas sme viedli 1:0. Druhý polčas sme začali zvýšením skóre na 2:0 a všetko šlo fajn. Asi 600 fanúšikom sme robili radosť. Po 70 minútach hry sa odtrhol jeden zo súperov, ušiel po krídle a presným centrom našiel svojho spoluhráča, ktorý zblízka znížil na 1:2. Tým sme sa dostali trochu pod tlak, ale ustáli sme to. Rozhodca odpískal koniec a ja si hovorím, že to mám “v kapse”. Odohral som dobrý zápas, ľudia ma tľapkali po pleci, pár fanúškov sa chcelo odfotiť. Prišiel za mnou aj tréner, že všetko ok a zajtra sa porozprávame.

Nasledujúce ráno si po raňajkách idem ešte kúsok oddýchnuť na izbu. Po chvíľke zazvoní telefón:”Coventry řeklo ne.” To nemyslíš vážne. “Bohužel.”

Zrazu som v takej situácií ako minulý týždeň, akurát už žiadne Coventry na mňa nečaká. Ešte nezabudli dodať, že ďalšiu noc v hoteli už neplatia. Takže som mal presne 60 minút na to, aby som sa zbalil a išiel…ale kam? V sekunde sa z vás stane nezvaný hosť a už nikoho nezaujíma, čo tam budete robiť. Zbalil som sa za 15 minút, zvyšný čas som si pozeral letenku domov. Let bol až ďalšie ráno 6:00. Mám pri sebe dve veľké batožiny a presne nula možností kam ísť. Brať hotel nemá cenu, pretože aj tak by som už v noci musel ísť na letisko. Dávam si do uší súchatka, volám UBER smer airport, kde budem čakať 12 hodín na svoj let. Keď som mal nejakú zvyšnú nádej a energiu, tak sa vytratila počas čakania na môj ranný let.

Čo idem teraz robiť? Neviem…

Cesta vzniká tak, že po nej kráčame. -Franz Kafka

M.

Komentáre

Comments are closed.