Stanislav Šesták: Pre mňa je vždy vrchol zápas. Tam sa odovzdám celý pre mužstvo.

Aký zvláštny pocit, keď hráč, ktorého som obdivoval v telke, si našiel čas, aby odpovedal na moje otázky. Po rozhovoroch s Davidom Střihavkom a Ondrejom Herzánom vám prinášam veľmi výživný rozhovor so 66-násobným slovenským reprezentantom. Elegantný pohyb a strelecký inštinkt – aj tak by sa dal charakterizovať Stanislav Šesták.

Kde si robil svoje prvé futbalové kroky? 

S futbalom som začínal v rodnej Demjate. Už ako dieťa som bol stále na ihrisku, alebo som so staršími bratmi chodil hrávať na ihrisko pod lesom, kde boli iba starší chlapci a kde som sa veľa naučil. S loptou som kopal všade: do garážovej brány, do steny domu, v dome, rodičia si toho vytrpeli! ?

Ako si spomínaš na svoj prechod k mužom?  

Bolo to celkom v pohode, keďže som ako najlepší strelec v dorasteneckej lige prišiel do Áčka a pomaličky som dostával šancu naskakovať na ligové zápasy. Popritom som chodil hrávať za juniorku. Najhlavnejšie bolo to, že nado mnou držali takú ochrannú ruku starší hráči a ja som sa im odvďačoval na ihrisku gólmi.

V každom dorasteneckom tíme je 20 hráčov a zvyčajne len pár z nich dostane zmluvu pri mužoch. Čím si sa odlišoval od tých, ktorí ju nedostali? 

Určite tým, že som sa stále vedel presadiť strelecky. To potrebuje každé mužstvo, takže ako strelec som dostal zmluvu a klub na mne potom neskôr zarobil, takže spokojnosť na oboch stranách.

Po Prešove, Slovane a Žiline, si vo svojej kariére spravil obrovský skok skvelým prestupom do Nemecka. Veril by si vôbec, že sa ti niekedy niečo podobné podarí?

Stále som mal nejaký cieľ, no nikdy taký veľký skok. Stále iba krok po krôčiku. Či už hrať ligu, potom ligu vyhrať, dostať sa do reprezentácie a aj do zahraničia. Som nesmierne rád, že sa mi to podarilo.

Zmena krajiny, niekoľkonásobné návštevy na štadiónoch, očakávania okolia, lepšie finančné podmienky, záujem médií. Ako si to celé zvládal v hlave? Kto ťa držal pri zemi?

Úplne za všetko vďačím svojej manželke, pretože ona mi stále podľa svojich pocitov poradila, kde mám prestúpiť a stále bola pri mne, takže som sa ani v zahraničí nikdy necítil sám. Počas celej kariéry som mal doma vytvorenú rodinnú atmosféru. Keď to bolo potrebné, tak ma manželka vedela hneď aj dostať dole, z oblakov.

Čo ti pomáhalo a pomáha, počas nabitého programu, relaxovať a odbúravať stres?

Čas s rodinou, kamarátmi, susedmi v Nemecku, keď sme skoro stále grilovali a pozerali popritom futbal a deti sa hrali. Neskôr aj pri dobrej knihe, alebo len tak pri telke. Teraz rád chodím na huby, na bicykel s deťmi, bavia má štvorkolky. Najnovšia oddychovka je pre mňa chopper.

Sú Nemci skutočne ako stroje? Žiadne emócie, tvrdá práca od rána do večera? 

Majú takú mentalitu, povahu, ale sú aj veľmi komunikatívni. Dokážu pomôcť, poradiť, zabaviť sa, proste sú to ľudia, ako všade na svete.

Bol nejaky tréner, ktorý zanechal veľkú stopu na tvojej kariére a výrazne ti pomohol? Ako?

Musel by som spomenúť veľa trénerov a hlavne tých mládežníckych, ktorí ma učili hrať futbal, učili a dreli s nami každodenne na maličkostiach. Ja som im za to všetkým veľmi vďačný! Okrem nich som mal veľmi dobrý vzťah a rád som spolupracoval hlavne s trénerom Vrbom, Kozákom, Tarkovičom, ešte v Bochume s Marcelom Kollerom. Ich by som naozaj vyzdvihol.

Stávalo sa ti niekedy, že si trénoval príliš veľa a v zápase si bol unavený?

V mladšom veku ani nie, ale neskôr som to už cítil a stále som si nejako vedel upraviť tempo, alebo som jednoducho nebol taký aktívny na tréningu, lebo pre mňa je vždy vrcholom zápas. Tam chcem odovzdať to najlepšie, tam sa odovzdám celý, pre mužstvo.

Pre mňa je vždy vrchol zápas. Tam sa odovzdám celý, pre mužstvo.

Mnoho hráčov nevenuje regenerácii dostatočné množstvo času. Aká dôležitá je pre teba? Čo ti najviac pomáha po ťažkých tréningoch a zápasoch?

Ja najradšej regenerujem spánkom, masáže až tak neobľubujem. Chodím na ne, ale len občas, rád si posedím vo vírivke. Saunovanie tiež nie je pre mňa najobľúbenejšia disciplína, bývam potom veľmi unavený. Skôr využijem studenú vodu, to je veľká pomoc.

Vyvinul si si počas kariéry nejakú rutinu, ktorá ťa držala fyzicky fit na najvyššom leveli? (strečing, jóga, posilka atď.)

Nič také špeciálne som nemal. Rád som regeneroval v teplej vode, vírivke, inak nič špeciálne.

Hovorí sa, že sme to, čo jeme. Akých zásad v stravovaní sa držíš? 

Hovorí sa aj, že všetkého veľa škodí. Takže, aj čo sa týka stravy, nikdy som úplne nedodržiaval iba zdravú stravu, ale dovolil som si aj tie základne stravovacie návyky porušiť. Ani nezdravé maškrty má neminuli.

Koľko percent úspechu vo futbale je talent? Myslíš, že sa dá niečím nahradiť? 

Bez zanietenia talent stačiť nebude. Nedá sa žiť iba s talentom, treba na sebe stále pracovať a to aj bolí. Aj bez talentu sa dokáže niekto vypracovať na nejakú úroveň, ale ten level, podľa mňa, nie je veľmi vysoko.

Po Nemecku si zamieril do Turecka, kde je to veľmi divoké a futbal je náboženstvo. Bol to veľký rozdiel oproti Nemecku?

Určite to bol taký nielen futbalový šok, ale keďže som mal so sebou rodinu a veľa českých a slovenských spoluhráčov, rýchlo som si zvykol a Turecko si veľmi obľúbil. Rozdiel je samozrejme v mentalite, profesionalite, správaní.

Zažil si nejaké nebezpečné situácie, keď sa nedarilo?

Nebezpečné až nie, ale keď nás čakalo pred tréningovým centrom a vyvolávalo nás vonku asi 3000 fanúšikov po prehratom zápase a vypadnutí v predkole UEFA, doma proti Vojvodine Novi Sad, nebolo to najpríjemnejšie.

Aký životný štýl je zaužívaný v Turecku? 

Ankara je hlavné mesto a potom som bol v Burse, ktorá je veľmi blízko Istanbulu, takže to nebolo až také hrozné, čo sa týka náboženstva a žilo sa tam ako v Európe, s malinkými rozdielmi. Ale žiť niekde inde, napríklad pri hraniciach so Sýriou, by nebolo veľmi pre mňa.

Reprezentácia je snom každého mladého futbalistu. Počas svojej kariéry siodohral v slovenskej reprezentácii obdivuhodných 66 zápasov a strelil 13 gólov. Je iné, hrať v klube, ako v reprezentácii? Aký je to pocit, počuť slovenskú hymnu pri nástupe na zápas? 

Je to rozdiel. Predsa je to česť, hrať za svoj národ, reprezentovať a bojovať zaň. Počuť hymnu pred dôležitým zápasom, cítiť tú podporu fanúšikov, to je obrovský záväzok a aj zážitok v jednom.

Na ktoré obdobie v repre spomínaš najradšej? 

Určite to je kvalifikácia na MS 2010, kde sme prvýkrát dokázali niečo veľké a postúpili sme na MS do JAR, to bolo fantastické. No a potom celé obdobie pod vedením trénera Kozáka, kvalifikácia, ME vo Francúzsku. To som si naozaj užíval tu skvelú klímu, partiu v mužstve.

Podarilo sa ti splniť svoje futbalové sny? 

Išiel som postupnými krokmi a nikdy som nesníval nereálne, takže si myslím, že môžem byť so svojou futbalovou kariérou spokojný.

Poprad je veľmi sympatický a ambiciózny klub. Ako vnímaš návrat na Slovensko? Nelákalo ťa, predsalen, skúsiť Fortuna ligu, z ktorej si vyletel ako mladý chalan do veľkého futbalu? 

V Poprade som opäť spoznal ďalších dobrých ľudí.  Najprv som bol rozhodnutý definitívne ukončiť kariéru. Nelákalo má už viac trápiť svoje telo a prispôsobovať všetko futbalu. Ale nakoniec som rád, že som zmenil názor a snažím sa maximálne, ako viem, v klube pomáhať, lebo tu je veľa ľudí, ktorí sú naozaj výnimoční.

Rozmýšľaš už aj nad životom po kariére futbalistu? Myslíš, že hráč by sa mal na to pripravovať už počas kariéry? 

Keďže celý môj doterajší život bol o futbale a stále som bol pri ňom, budem uvažovať nad ďalším pôsobením v klube, aby som svojími skúsenosťami pomohol zlepšiť podmienky pre hráčov, aby sa zdokonaľovali a posúvali ďalej v kariére.

Prešiel si si toho skutočne dosť. Slovensko, Nemecko, Turecko, Maďarsko…dokopy si odohral 449 oficiálnych zápasov, strelil 146 gólov. Skús pre fanúšikov #dalsomto vypichnúť tri veci, ktoré si sa za tie roky v profesionálnom futbale naučil.

Profesionalita, režim, jazyky.

 

Nezáleží na tom, kde práve si. Záleží len na tom koľko času a energie do toho vložíš každý deň. “DO the WORK”

Podsty

Komentáre