welcome to lebanon

Si to, čo ješ

Deň za dňom pomaly ubiehali, medzičasom sa majster slova Danko kapitánom stal. Mimochodom tento človek je pre mňa symbolom sloganu na ktorom stojí Adidas…“Impossible is nothing“. Teším sa keď ho uvidím spolu s Beckhamom v reklamnom šote. Čo ma však znepokojovalo viac, ako rýchlokvasený hrdina, bol môj denný režim na hoteli a teda hlavne stravovací. A keďže „Jsme to, co  jíme“ bol som na najlepšej ceste stať sa hranolkami obalenými chlebom. Ako jediné východisko som videl presťahovanie sa do vlastného bytu, kde budem mať veci pod kontrolou. V klube zareagovali veľmi pohotovo a do pár dní mi priam ušili byt na mieru. Pekný dvojizbový s balkónom, neďaleko centra mesta. Na prvý pohľad sa mi tam zapáčilo a vedel som, že nepotrebujem pozerať ďalšie.

V hoteli som si znova precítil ten pocit, ako sa môj život zmestí do jednej batožiny. Ešte tam dokonca ostalo aj prázdne miesto. V tom najlepšom mi však prišla správa od Marwana: „Yalla habibi, waiting for you.“

Doprava v Bejrúte

Byt bol vzdielný od hotela asi 2 km, tak sme to dali autom klasicky asi za 20 minút. Čo som si predtým nevšimol, ma celkom pobavilo. Na mojom poschodí ordinuje 6 doktorov a len ja tam bývam. Byt mi prenajíma jeden z nich onkológ dr. Ghazi, vedľa zubára Aliho. Nos mi môže spraviť dr. AboNour, o deti by sa postaral pediater Mohammed spolu s Nabilom. Cool miesto, kde cez deň vyzváňajú telefóny a večer tu je božský pokoj. Kampane proti fajčeniu sú tu zrejme ešte len vo fáze príprav, lebo pacienti si bežne chodia zapáliť na chodbu pred ordinácie, kde nie sú žiadne okná. Jeden zo zvykov, ktorý mi až tak nevonia… Pred príchodom do Libanonu som počúval rady typu: „Keď platíš, vždy daj niečo navyše a bude ti skvele, ver mi.“ O tom že „money talks“ som sa presvedčil, keď mi hneď na druhý deň došiel plyn. O tom, či mi tam zámerne dali prázdnu plynovú bombu môžeme už len diskutovať :). Vyhľadal som teda domovníka, ktorý mi až po desiatich dolároch začal rozumieť anglicky a prevzal iniciatívu nad mojimi starosťami. Keď sa však zamyslím spätne, tak tá prvá plynová bomba, bola na nerozoznanie od tej druhej, ale musela byť niečím špeciálna, pretože som za ňu platil 5-krát viac ako za tú druhú. Dávať sprepitné skoro všade bola ďalšia z cenných rád od mojich kamarátov, ktoré mi spravili život v Libanone ľahším a krajším.

Libanonská pohostinnosť

Niektorí spoluhráči sa skutočne snažili o to, aby som sa čo najskôr zabýval a cítil sa dobre. Pár krát ma pozvali k sebe domov na večeru a to bol skutočne zážitok. Po príchode sme sa zvítali s celou rodinou a zasadli sme za veľký stôl. Pod palcom to má v kuchyni samozrejme mama, ktorá disponuje rokmi skúseností a kvantom receptov.  Zvyčajne sme chvíľu sedeli, kecali, dali pár fotiek a po nejakom čase začali znášať na stôl. Začalo to legendárnym humusom, šalátmi fatouche a tabouleh a rôzne špecialitky, ktorým som nevedel prísť na meno, ale chutili skvele. Nasledovali všetky druhy grilovaného mäsa, na ktoré, ako som zistil, sú v Libanone majstri. Mne osobne najviac chutí grilled chicken a beef, ale obľubujú tu všetky druhy mäsa, samozrejme až na bravčové. Pomedzi to boli rôzne plnené chleby mäsom alebo inými zmesami…

Skvelé jedlo

Cítil som sa ako pri starkej na prázdninách, kde som musel vyskúšať úplne všetko a tanier musel ostať prázdny.“Matej you have to try this. What about this? Now try that one.“ Okay, vyzerá, to tak že je po všetkom a teta začala znášať zo stola. Jedlo bolo fantastické, ale celkom sa mi uľavilo, pretože som bol totálne plný. Dali sme si kávu a o 5 minút začali znášať na stôl znova, ale teraz koláče a oriešky a zmrzlinu všetkých možných príchutí. Slovo večera nevystihuje úplne presne to, čo sme v ten večer zažili, skôr sa to podobalo na hostinu. Pred odchodom som sa radšej uistil, či sa nikto nežení, nemá narodeniny alebo niečo podobné. Odpoveďou bola veta, ktorú som počul už snáď stokrát, ale stále znela akosi inak:“Welcome to Lebanon.“ Vďaka takýmto momentom som sa tu zabýval pomerne rýchlo a pochopil, že tu žijú pohostinní a milí ľudia.

 

M.

Komentáre