veni, vidi, vici…

Share

Čokoľvek bolo pre hráčov a fanúšikov podstatné, na týždeň to jednoducho prestalo existovať, pretože v nedeľu sa blížilo finále pohára o ktorý budeme bojovať. Al Ansar je historicky najúspešnejší klub, avšak naposledy vyhral trofej pred šiestimi rokmi, takže pre vedenie by ďalšia sezóna bez trofeje mohla byť tou poslednou a neustála by to zrejme ani väčšina hráčov.

V pondelok sme mali “barbecue party”, kde pre nám sám riaditeľ griloval všetky možné druhy mäsa. Zrejme tým chcel ukázať, že je jeden z nás a musím povedať, že to fungovalo, pretože hráči sa z toho veľmi tešili a cenili to. V ten týždeň by nám robil aj raňajky, keby sme ho o to požiadali. Ja som to bral s nadhľadom, lebo viem, že ak v nedeľu nevyhráme tak namiesto mäsa bude grilovať nás.

Nervozita 

Na tréningu to bol chaos. Tréner nám každý deň nadelil štedrú porciu šprintov a rôznych “agility drills” a tréningy trvali pokojne aj dve hodiny, ako keby sa za tých pár dní dalo niečo natrénovať. Hráči sa hádali o každý ofsajd a neodpískaný faul. Všetci chceli hrať a zároveň boli veľmi nervózny, pretože vedia, čo to znamená pre fanúšikov. Buď sa stanete hrdinom alebo babrákom, nič medzitým neexistuje. Nikto nevidí koľko ste celú sezónu trénovali, koľko pozvaní na párty ste odmietli a čo všetko ste tomu obetovali. O tom či vás budú milovať alebo nenávidieť rozhodne 90 minút a možno len nejaký jeden dva momenty, ktoré budú v zápase kľúčové. Trochu ujetá predstava, ale tak to jednoducho v športe je a zvlášť v krajinách ako je Libanon, kde oslavujú víťazov a nadávajú porazeným.

Kamaráti

Predstavte si, že za mnou prišiel spoluhráč, jeden z lídrov kabíny a začal mi rozprávať vety typu: “Nejaký sa mi zdáš neistý na tréningu a zbytočne trénuješ veľa, radšej by si sa mal s hráčmi viacej rozprávať (asi po arabsky, keď nevedia po anglicky). V nedeľu tam bude veľa ľudí a ak to nezvládneš radšej choď za trénerom, nech dá hrať niekoho iného.” -WTF??- Po vysvetlenie tohto motivačného príhovoru netreba chodiť ďaleko, pretože ten hráč je najlepši kamarát so spoluhráčom, ktorý kôli mne nebude hrať. Nehovoriac o faúšikoch, ktorí sa vás každý deň od pondelka chodia pýtať, či ste pripravený na finále. Tak len kývate hlavou a tvárite sa, že vás neotravujú. Keby sa dalo, tak ten týždeň trénujem sám a ukážem sa len v sobotu. No nedalo sa…

Asi posledný zápas

Ja osobne som sa na zápas veľmi tešil a zároveň som sa ho bál. Po tom, čo mi rozprával Dávid ako tu každý rok, polrok, vymenia 90% cudzincov to bude pravdepodobne môj posledný zápas v tomto klube, bez ohľadu na to, či vyhráme alebo nie. V Bejrúte sa mi fak veľmi páčilo, najradšej by som zastavil čas. To však už viacerí skúšali a ani im sa to nepodarilo. 🙂 Pripravoval som sa teda najlepšie ako som vedel, lebo keď už mám odísť tak vo veľkom štýle. Deň začínam nadčasovým súborom cvičení s pútavým názvom 5 Tibeťanov, pripravím si raňajky šampiónov(praženica z troch vajec) a zvyšok dňa sa snažím stať šampiónom.:) Podvečer mám rande s bielkovinami, foam rollerom a kompenzačnými cvičeniami. Kto chcete detailnejšie nahliadnuť do môjho jedálnička a režimu “dajte znac” a napíšem o tom článok. #chcemeto

špecialny zápas – špeciálny účes

Showtime

Konečne tu bol deň D a ak ste čítali článok aké to bude? tak si ho vynásobte desiatimi. Keď som bol ešte v zime v Dánsku, prial som si aby som sa konečne dostal do tímu, ktorý o niečo hrá, kde je nejaký tlak a vzrušenie. Pár týždňov na to som podpísal zmluvu s klubom, ktorý chce vyhrať ligu a pohár. Na vete “proste a dostanete” zrejme niečo bude, lebo 4 mesiace na to sedím v šatni a rozmýšľam ako dotiahnuť finále do úspešného konca. Chcem sa naučiť ako víťaziť…

Pripravený na boj

Cesta na zápas nám trvala dlhšie ako zvyčajne. Pre mňa mal špecifickú príchuť, pretože pravdepodobne môj posledný zápas budeme hrať na tom istom štadióne, kde som hral aj môj prvý. Každú chvíľu nás zastavovali fanúšikovia a sprevádzal nás nejaký zvláštny “skútrový gang” v klubových farbách. Pred vstupom na štadión nám spievali bojové chorály a atmosféra sa stupňovala. Každý sa ponoril do vlastného sveta. V autobuse by ste počuli lietať muchy, keby tí vášniví divosi vonku nespievali. V týchto momentoch som si uvedomil, že mám to šťastie byť súčasťou niečoho veľkého na pomery tejto malej krajiny.

fast and furious

you treated me like a king, thank you !

Na ihrisko sme prišli skôr ako zvyčajne, keďže “za” coach mal prirpavený dlhý príhovor. Poslednú klubovú trofej dvíhal nad hlavu ako kapitán tímu a teraz má šancu priniesť ďalšiu ako tréner. Ten človek si to fakt zaslúži, pretože svojim myslením a videním futbalu je úplne niekde inde v porovnaní s ostatnými. V príhovore padali dosť ostré vety ako “Ľudia budú nadávať vašim rodinám, ak nevyhráme.” Kompozícia slov “you have to fight” nabrala v tejto krajine iný rozmer. “Tak už nás nechaj, my vieme, čo máme robiť”, ozvalo sa z rohu.

coach Sami ešte dokáže veľké veci

Kamery pripravené, fanúšikovia vo vytržení, hráči sa dobozkávali, show sa začína.

Yalla

Začala sa akurát tak kopanica, ktorá trvala asi 20 minút. Smerom dopredu sme boli úplne bezzubí. Mal som zmiešané pocity.Toto má byť to finále? Na toto sme sa pripravovali? Zrejme to tak asi už je, máloktoré finále je pekné pre diváka. Zvyčajne chcú všetci zúčastnení na priebeh čo najkôr zabudnúť a v pamäti ostáva hlavne výsledok. Polčas 0:0, bezduché výrazy hráčov hovoria jasnou rečou. Tréner sa snaží niečo zmeniť, kreslí krížom krážom po tabuli…ja vidím len ako sa mú otvárajú ústa, ale som vo vlastnom svete a úprimne, asi ho nikto nepočúva. Po jednom si premeriavam svojich parťákov a každou bunkou svojho tela si prajem, aby sme to nejak zmákli, pretože tí chlapci si to zaslúžia. Dokonca vo svojich prosbách idem až tak ďaleko, že si prajem, aby som ja bol ten kto ich dovedie k víťazstvu. Ako prvý sa mi v mysli vybaví Sergio Ramos, ktorý vždy podrží mužstvo v zlomových momentoch.

Stačí jeden moment

Začal sa druhý polčas…po pár minútach zahrávame rohový kop. Korhani to kopne úplne mimo nás, tak zastanem a snažím sa vrátiť spať. Brániaci si v hlave vypočítava kde dopadne plachtiaca lopta, no pri pohľade do slnka si to však vyrátal ako tento PÁN a lopta mu odskakuje. Skacká smerom ku mne a mňa nenapadá nič lepšie ako trafiť ju čo najsilnejšie. Nemám tušenie kde stojím, kde je brána a ako stoja ostatní hráči. Jednoducho sa to stalo a keď som zdvihol hlavu, brankár sa už len márne naťahuje po lopte, ktorá končí v sieti. Ten moment bol elektrizujúci. Neviem kde sa berie tá energia, ale mám pocit, že sa nikdy neunavím. Bežím k našim fanúšikom, ktorí sú vo vytržení. Snažím sa vyliezť na plot, ale takmer som spadol. Postupne prichádzajú spoluhráči a vychutnávame si ten moment. Dreams come true, celý štadión kričí moje meno. #dalsomto

Neopísateľný pocit

Po tomto momente sa začal iný zápas. Náš súper nemal, čo stratiť a tak začal bezhlavo útočiť. Naši skúsení hráči po každom súboji ostali ležať na zemi, aby natiahli čas, ktorý sa neskutočne vliekol. Náš brankár to spravil snáď päťkrát, rozhodca sa však len bezmocne prizeral. V pár momentoch sme mali zpekla šťastie, ale podarilo sa nám udržať čisté konto. Rozhodca odpískal koniec. Nemohol som tomu uveriť. Zaliali ma slzy šťastia a nič som nevnímal. Neznámi ľudia začali na mňa vyskakovať, až ma zvalili na zem. Všetci kričali, skákali, strkali. Bol som uprostred davu rozbesnených ľudí z ktorého nebolo úniku. Všetci sme boli v eufórii, z každej strany ma obíjmajú, kričía do uší, trhajú mi dres, cchú aj kopačky. Selfie sa rátajú na kilá.

posledných 20 minút sme sa v obrane nenudili

5 minút slávy

Volajú ma pred kamery, vyhlasujú ma za muža zápasu, robia so mnou “LIVE” rozhovor v celoštátnej televízii po anglicky. Dostávam hodinky, aby som na ten zápas nezabudol. Po chvíli osláv mi vešajú na krk krásnu medailu. Takmer sa mi žiadna neušla, pretože v rade stoja snáď všetci hráči, ktorí počas sezóny absolvovali s tímom aspoň jeden tréning. O pohár sa trhajú ako traja zhavranelí bratia o kúsok chleba. Každý si chce pre seba ukradnúť svoj podiel z päťminútovej slávy a pozornosti. Po nespočetných selfie a žiadostiach: “Give me your T-shirt” sa konečne dostávame do šatne, kde sa už takisto spieva. Všetci sú opojený víťazstvom, do všetkého kopú, obíjmajú sa, hulákajú. S Betom už len sedíme v rohu a pozorujeme, čo sa tam deje.

títo chlapci si to zaslúžia

môj kolega v stopérskej dvojici – Anas

Oslavy v meste

Po polhodine opúšťame štadión a mierime presne do časti Bejrútu, kde bývajú fanúšikovia Ansaru a kde sídli klubová office. Autobusom sa dostávame tak 500m od tej budovy. Všade sú ľudia, okolité ulice sú preplnené. Vystupujem z autobusu ako posledný, ale nemám šancu sa dotknúť zeme, ostávam vo vzduchu, nesú ma na rukách,ľudia skandujú moje meno:”Máááátež, mááátež…” Ten dav je šialený a ja sa začínam báť, všetci pýtajú dres, tričko…čokoľvek.”It’s for my family.” Ok, tak aspoň fotku, keď nič nedáš. Po pár minútach sa dotknem zeme a mám pocit, že už dokráčam po svojich.

 

Omyl.

Zosadili ma rovno pred TV-reportéra, ktorý mal “LIVE” vstup z osláv. “Matej, how do you feel after the game?” Tu si musí niekto zo mňa strieľať…v ten večer som dával dva “LIVE” rozhovory pre dve arabské televízie, to sú neopakovateľné momenty. Aspoň si môj nový účes budú všetci pamatať. 🙂

Prichádzame na klubovú pôdu, tlačenka ako v Siriuse na Štefanskej, snažím sa dostať ku baru :)) v tomto prípade do hlavnej miestnosti s trofejami. Toľko ľudí na tak malom priestore som ešte nevidel. Keďže som od všetkých o hlavu vyšší mám luxusný výhľad. Všetci sú ako v opojení. Dojatý prezident klubu ma obíjma a hovorí:”Thank you Matej, you will never leave us.” Eufória postupne opadáva a ľudia už energiu nedávajú, ale berú. “Marwan, please, let’s go home.” 

skvelý postreh

Toto je všetko?

Vrátim sa na byt a všetko je rovnaké a zrazu je všade ticho, po chvíli zaspím. Ráno sa zobudím a položím si otázku: Prečo by som mal vstať? Pozriem na telefón mám 30 správ “thank youuu”, 20 správ “love youu.” Poobede nás čaká návšteva u najvplyvnejšieho človeka Libanonu v jeho paláci, ale jediné po čom túžim je zahrať si futbal len tak pre radosť. Vyjdem na ulicu, ľudia ma tľapkajú po pleci…prezident klubu ma volá do svojej kancelárie podáva mi do rúk obálku, na margo budúcej sezóny hovorí frázu “we will call you”a zaželá mi “happy holiday”. Koniec. Toto je všetko? 

Uctenie pamiatky Rafiqa Haririho, premiéra Libanonu a zároveň veľkého fanúšika nášho klubu, ktorý bol zavraždený 14.februára 2005

V podstate vždy som rád počúval, pozoroval a bavil sa s ľuďmi, ktorí prežili nejaký úspech, či už väčší alebo menší a všetci jednohlasne tvrdili, že ich to nespravilo šťastným, aj keď všetci naokolo si mysleli, že je to inak. Nikdy som tomu nerozumel. Teraz sa smejem sám na sebe, že toto je to o čo som prosil v motlitbách. Ten moment bol skvelý a neopísateľný, ale ako rýchlo sa objavil, tak rýchlo sa aj pominul. Už to tu nie je a všetci sa ma na to pýtajú. Myslia si, že ten moment ma spravil šťastným…vysvetľovať, že to tak nie je nemá cenu a zrejme to pochopí len ten, kto si to zažije. 

Aktuálny premiér Libanonu, syn Rafiqa Haririho Saad Hariri and a ja

Vychádza mi z toho, že “Cieľom naozaj bude cesta”. Ľudia si užívali týždeň po zisku pohára ja som si viac užíval tie štyri mesiace, ktoré tomu predchádzali. Keď som sa po oslavách zobudil, prial som si ísť znova na tréning, pretože nie je nič horšie ako keď nemám niečo kôli čomu vstávam z postele a čo ma napĺňa. Na konci dňa nie je podstatné kto vyhrá, ale to či do toho dáte všetko…eufória a radosť z víťazstva vyprchajú veľmi rýchlo, ale nič to nemení na tom, že keď príde ďalšia šanca, dám do toho ešte viac.

Ak ti tento článok niečo dal, lajkni aj moju FB stránku, aby ti už žiadny článok neušiel! A tiež o tom môžeš povedať aj kamošom. 🙂

M.

Komentáre

Leave A Reply