překážky v odrazové mústky

Share

Pár minút pred zápasom sú všetci pripravení.  Jeden hráč sa postaví do stredu a všetci ostatní naňho položia ruku. Hráč v strede začne odriekavať motlitbu, potom si slovo vezmú ostatní, ktorí odhodlane pokračujú. Tá rázna, jednohlasná motlitba vám preniká pod kožu, atmosféra v tom momente je neopísateľná. My sme naučení na akési pokojné modlenie, celé to má inú formu. Tu je cítiť, že ideme do boja. Z rešpektu voči hráčom som sa to rozhodol nenahrávať, takže ak si to chcete zažiť na vlastnej koži, začnite hrať futbal 🙂 Mimochodom bez toho,aby som to počítal som si istý, že za posledných 15 minút som dostal viac bozkov ako na základnej škole…

Tímový duch

Motlitba sa končí jednohlasným výkrikom Ansar a všetci z vedenia klubu už sú pripravní na predzápasovú “high five”, zatiaľ čo rozhodca už netrpezlivo vypiskuje na chodbe. Čo ma prekvapilo, pred nástupom sa naši hráči so súperovými vítajú ako najlepší kamaráti, obíjmajú, bozkávajú a o dve minúty sa už budú hádať o nezmyselný aut. Stojíme v tuneli, kamery sú pripravené, môžme ísť.

Štadión s kapacitou 15 000 pôsobil so 4000 divákmi skôr poloprázdny ako poloplný. Na druhej strane niečo vyše 3000 bolo našich a bolo ich celkom počuť. Tesne pred výkopom nám ešte náš kapitán povedal pár slov, ktorým som samozrejme nerozumel, našim spoločným cieľom však bolo víťazstvo a o tom som už počul tento týždeň dosť. Rozmiestnili sme sa do pozícií a ja som si prial nech nám to s chlapcami v obrane a brankárom funguje, lebo len s jedným z nich sme sa vedel dohodnúť po anglicky.

Zápas začal…

Po tom, čo rozhodca odpískal začiatok zápasu, začala súťaž kto nakopne dlhšiu loptu. Do 15 minút som mal na konte 10 súbojov Ghanským útočníkom, ktorý ako sa zdalo, v posilke aj spáva. Po chvíli postupne z hráčov začala opadávať nervozita a “kopaná” sa postupne menila na futbal. Hráči začináli ukazovať svoje umenie a techniku. Hracia plocha rozhodne ideálne nebola a klobúk dole pred tými, ktorí sa púšťali do driblingu. Driblérov však bolo na ihrisku ako maku, takže sa útoky prelínali zo strany na stranu. Niektorí hráči majú zrejme v zmluvách, že sa dozadu vracať nemusia, čím vznikali celkom zauímavé situácie a prečíslenia na oboch stranách.

Skóre otvoril náš super po centrovanej lopte z rohového kopu. Do polčasu ešte stihli pridať ďalší po rohovom kope a vyzeralo to s nami biedne. V 44. minúte nám však trochu helpol rozhodca, ktorý odpískal veľmi diskutabilnú penatlu. Nám sa však hodila, tak sme neprotestovali a Reche ju s prehľadom premenil. Polčas bol teda 2:1.

Nebyť penalty, zrejme by v šatni prišlo aj na tvrdé slová. 2:1 bolo však celkom ok, tak sa všetci sústredili na to ako zápas otočiť. Vetu “you have to fight” som už prestal rátať. Yalla…

Comeback

Do druhého polčasu sme vstúpili ukážkovo, dostali sme tretí gól, po ktorom sa aj ten náznak taktiky, ktorú sme držali rozpadol na kúsky. Vrhli sme sa do bezhlavého útoku, ale nedarilo sa nám dať gól. Súper sa dostal do nepríjemných protiútokov, kde nás podržal brankár, inak by bol koniec. V 80. minúte sa o slovo opäť prihlásil Reche, ktorý elegantne obišiel aj brankára a zblízka skóroval. Náš tlak sa stupňoval, super už dobrých 15 minút parkoval autobus. Nemal som však ani tušenie, čo sa stane o pár minút. Šanca za šancou, ale gól neprichádzal a vyzeralo to, že o pohár zabojujeme ďalší rok. V 91. minúte bol v “16” snáď už aj náš tréner. Domáci nemali šancu pokryť toľko hráčov a hlavne nemali čas reagovať. Spoluhráč to kopol na zadnú tyč, kde si  lopta z nejakého dôvodu vybrala mňa a ja som hlavou vyrovnal na 3:3. Matej s číslom  91 vyrovnal v 91. minúte. Bolo to niečo neopísateľné, elektrizujúci moment, ten nával energie, všetci tí ľudia jednohlasne kričali moje meno. “Mááátež, Máááátež.” Celá lavička vybehla na irhirsko a spolu sme sa tešili. Po pár minútach eufórie sme sa museli skoncentrovať na predĺženie, ktoré nasledovalo.

 

 

Predĺženie

Obe mužstvá akoby nechceli riskovať. Boli tam len nejaké náznaky šancí, ale viac menej všetci čakali na penalty. Keď rozhodca odpískal koniec, mal som pocit, že je to mám za sebou a k penalte sa nedostanem. Z komfortnej zónyy ma vytrhol tréner: “Matej, you have to shoot.” -Ok.- Ja? Ja mám kopať? Si oukej? Veľa miestnych hrdinov sa po skončení 120. minúty ponorilo do vlastného sveta, v ktorom sami seba presvedčili, že tú penaltu nedajú, takže jedného ťahal sval, druhý mal kŕč, tretí priznal, že ju nedá. Ja som si však výhovorku nepripravil a môj čas sa blížil. Mohlo sa to celé rozsypať v jednej sekunde, ak tú penaltu nepremením. V momente keď som kráčal po loptu mi znel v hlave citát z mojej obľúbenej knihy: “Proměň překážky v odrazové mústky.” Táto veta mi išla v hlave dokola. To bolo presne to, čo som v ten moment potreboval. Inak penalty nekopem takmer vôbec, ale tento citát mi pomohol prebiť starch, ktorý sa hlásil o slovo. Kopol som to inak, ako som chcel, ale brankár našťastie išiel na druhú stranu. Všetko to zo mňa spadlo… Týpek, po mne zaváhal a naši fanúšikovia boli vo vytržení. Náš hráč to potvrdil a my sme sa mohli tešiť z postupu. Možno si poviete, že postup do semifinále pohára nie je nič, ale to by ste mali vidieť to “nič” čo sa dialo bezprostredne po zápase a nasledujúce dni. Ja som v duchu poďakoval za tieto momenty, lebo v zlomovej chvíli som dostal pomoc , o ktorú som žiadal. Lepší začiatok som si snáď ani nemohol priať.

M.

Komentáre

Leave A Reply