Rád si spomínam na časy, keď som bol dieťa. Celý deň sme pobehovali vonku, hrali sa, skúmali, objavovali. Lozili sme po stromoch, naháňali sme sa, zápasili, bicyklovali, v lete sme si radi zaplávali. V zime sme hrali hokej alebo sme sa lyžovali. Neboli sme crosfiťáci, futbalisti, boxeri, cyklisti…radi sme to striedali, pretože robiť stále to isté by nás nudilo.
Prečo sme zrazu so všetkým prestali? Čo sa za tých pár rokov zmenilo?
Vraj sme “dospeli”. Zrazu sme sa prestali hýbať a zabudli na to akú radosť sme mali z pohybu. Vždy sa poteším, keď stretnem kamarátov a známych, ktorí nezabudli na radosť z pohybu, ale bohužiaľ je ich menej a menej. Každý sa vybral nejakým smerom a drží sa ho ako kliešť. A preto akúkoľvek hru si budete chcieť zahrať, rátajte so mnou. Či to bude šach alebo skok z lietadla, idem. Ideš?
Keď dovŕšime vek “dospelosti” ako by to znamenalo: “Začni sa venovať niečomu normálnemu, hranie už nechaj mladším.” Už dostávate otázky typu: “Prečo to robíš? Načo je to dobré? Čo z toho máš?” A ak nemáte prichystanú okamžitú odpoveď, tak je to niečo divné. Dôvod, že vás to jednoducho baví, je už pre mnohých málo.
Keď sa malé dieťa hrá, tak sa jednoducho hrá. Hrá sa najlepšie ako vie. Nepoviete mu: “Pozorujem ťa a mám pocit, že si sa mohlo hrať aj lepšie.” Kde a kedy sa to mení? Čím starši však sme tak sa tá radosť vytráca, pretože všetci sa zrazu orientujú na výsledky a samotný proces ide bokom. Ak v niečom nevynikáme, tak to proste zabalíme. Obľúbená je veta:
“Už by som mal trochu myslieť aj na svoju budúcnosť.”
Aká asi bude keď zanecháš všetko, čo si mal rád? Dnes už je normálnejšie ísť si sadnúť na pivo ako ísť s kamarátmi na hory. Je normálnejšie nadávať na vládu, ako hľadať tie dobré veci. Prečo to tak je?
Jedna vec je istá. Dom, auto, oblečenie…to sú všetko veci, ktoré zmeníš mávnutím ruky, keď sa ti prestanú páčiť. Naše telo nás však bude spredvádzať celý život, či chceme alebo nie a navyše jeho stav má veľký vplyv na kvalitu nášho života. Poznáte niekoho, kto by na otázku: “Chceš žiť kvalitný život?” odpovedal nie? Ja som takého človeka ešte nestretol.
Kde je pohyb, tam je život
Ak však niečo vieme a nerobíme to, vôbec sa nelíšime od toho, ktorý nevie. Vraj na hranie a cvičenie nie je čas, ale potom večer máme čas pozerať telku, chatovať na facebooku, olajkovať celý instagram, ale tých 30 minút tam na to cvičenie jednoducho nechceme nájsť. Tam kde je pohyb je život.
Nehovorím, že teraz má každý začať dvojfázovo trénovať. Chcel by som však, aby sme si aspoň občas v priebehu dňa dali otázku, čo môžem urobiť pre svoje telo? Nemusíš ísť ani do fitka, sprav 10 drepov zatiaľ, čo s niekým telefonuješ, čokoľvek. Či už je to nejaká malá zmena v stravovaní alebo to, že zavolám kamarátovi a večer si spolu pôjdeme zabehať. Možno ťa baví bicykel, tak choď bicyklovať. Je úplne jedno, akú činnosť budeš robiť, dôležité je, aký z toho budeš mať pocit a že tvoje telo bude v pohybe.
Sú len dve cesty
Neexistuje nič také ako stagnácia, stále sa niečo deje. Práve teraz sa buď rozvíjaš alebo zakrpatievaš. Chudneš alebo priberáš. Silnieš alebo slabneš. Nie je nič medzitým, akurát voľným okom vidíme zmeny možno po pár týždňoch, či už negatívne alebo pozitívne, ale procesy sa dejú práve teraz. Ktorým smerom teda chceš ísť?
Svojim cieľom a snom sa buď približuješ alebo vzďaľuješ. Nie je nič medzitým.
Jeden skutočný majster pohybu Ido Portal vyslovil skvelú myšlienku, ktorá to celé vystihuje a poukazuje na to, že ak niečo dlho nepoužívaš, tak o to prídeš. Vezmime si napríklad základný pohyb akým je drep. Postavte vedľa seba 5 ľudí a sledujte koľko z nich drep spraví s úsmevom, koľko s nepríjemnými grimasami a koľkí ho nespravia vôbec. Ak niečo nevyužívaš jednoducho o to prídeš a získať to späť môže byť veľmi ťažké a vo veľa prípadoch je to preč nenávratne.
“Hýb sa…pretože ak sa nebudeš, jeného dňa možno už nebudeš môcť.
V závere tohto článku sa dostávam k tomu, čo som chcel povedať. Takže prečo by sme sa mali hýbať? Pretože môžme.
