Dnešný článok je pokračovaním príbehu – Oklamal som všetkých a nakoniec aj sám seba, len aby som mohol tipovať o Ondrovi, ktorý si v istom bode sám pred sebou priznal: “Mám problém. Som závislý a chcem z toho von.”
Keď sa to prvýkrát prevalilo, podržala ma rodina. Hneď sme začali riešiť, čo bude ďalej. Prehliadali sme fakt, že mám skutočný problém a najmä ja sám som si ho nechcel priznať. Kamoš mal sesternicu na psychiatrii v Trnave. Aby sa nepovdalo, išiel som za ňou. Ona jednoznačne odporučila liečenie v Banskej Bystrici. Nepripúšťal som si to až tak a trochu to zľahčoval. Všetci sme si mysleli, že keď je to už vonku, vždy bude niekto, kto na mňa dá pozor. “Začnem pracovať, budem hrať futbal a postupne všetko vyplatím.” Zvolil som si ľahšiu cestu. Doma to mysleli dobre, keď uverili mojmu plánu, ale jednoznačne som sa mal liečiť.
Reštart
Začal som opäť chodiť do Rakúska na víkendy a cez týždeň som pracoval. Keď sa povyhrávajú zápasy, môžeš si prísť na dobré peniaze. V týždni som pracoval ako čašník pri kamarátovi v bare. Vtedy som ešte nevedel, že môže byť problém ak budem celý deň narábať s peniazmi. Postupne som sa stal prevádzkar, takže som sa dostal aj k tržbám. Medzi časom som si našiel frajerku. Nepovedal som jej pravdu o sebe, svojej minulosti a dlhoch.
Do vzťahu som išiel s klamstvom, čo bola chyba a ťažilo ma to. V práci mi sedelo všetko do centa. Sestra sa ma neustále pýtala, či som jej to už o sebe povedal. Ja som to tlačil pred sebou a čím ďalej, tým viac som na to myslel. Stále som splácal dlhy, ale aj tak som si nevážil peniaze. Keď sme niekde boli, chcel som ju pozvať, nechával som prepitné. Bol som mínus 30 tisíc a kupoval som blbosti. Až teraz si postupne uvedomujem, čo peniaze sú a čo reálne znamenajú.
Bol som mínus 30 tisíc a kupoval som blbosti
V hlave som mal chaos: “Ak jej o tom poviem, rozíde sa so mnou. Čo ak by som to najskôr vyplatil a potom jej to povedal? To by až tak nebolelo.” Skvelý plán. V podstate som si len našiel spôsob ako znovu hrať. Vtedy som to videl ako možné riešenie celej situácie a teraz vidím, že to bolo len hľadanie dôvodu, aby som sa vrátil k tipovaniu. “Keď to vyhráš, potom jej to povieš a všetko bude v poriadku. Všetci budú spokojní.” Skôr či neskôr by som si ten dôvod aj tak našiel.
Rýchlý spád
Mal som akú takú finančnú kontrolu. Peniaze z futbalu a práce som odovzdával doma a dostával som, keď bolo treba. Mal som ale prístup k tržbám a postupne som začal klamať, že z futbalu mi nedalil, aj keď som dostal. Znovu sa to zamotávalo a ja som čoraz viac podával. Netipoval som asi 6 mesiacov a zrazu som to chcel akoby dohnať. Začali lietať väčšie sumy. Išlo to strašne rýchlo. Vzal som si ďalší úver, požičky. Vymýšľal som si príhody, že sa niečo stalo v rodine a podobne. Nejaké morálne veci som vôbec neriešil, potreboval som peniaze.
Žiadne zábrany
Peniaze som zháňal všade. Bolo mi jedno od koho a z akého dôvodu. Pár ľudí som nahovoril na úvery. Je mi z toho zle a hanbím sa za to. Neviem sa tým ľuďom pozrieť do očí. Vždy keď som nejakú hotovosť zohnal, vrátil som len tým, ktorý ma denne zháňali a už nemohli dlhšie čakať. Zvyšok išiel tipovanie. A tak stále dokola. Mal som aj nejaké nebankovky. Potom som nabláznil kamoša, že chcem kúpiť pozemok a ten mi v banke ručil úverom. Keď som zistil, že môj oco má nasporené nejaké peniaze, vzal som aj tie. Nechcem veriť tomu, že som bol schopný takýchto vecí.
Vždy keď som nejakú hotovosť zohnal, vrátil som len tým, ktorý ma denne zháňali a už nemohli dlhšie čakať. Zvyšok som mal na tipovanie.
Každý, kto mi uveril moje vymyslené príbehy, mi chcel dobre, no mne to uškodilo. Keby mi dali aj 200 000, pravdepodobne by som všetko prehral. Mal som problém a pôžičkami sa to len zhoršovalo. Ťažko ale neveriť “náhodám”, s ktorými som za ľuďmi chodil. Tých, ktorí mi nepožičali, som odstrihol. Bral som ich ako nepriateľov a hrozbu, že sa to prevalí.
Dostal som sa na mínus 100 000. Všetko bolo zapísané na papieri. Už som si skutočne nemal kde požičať. Koniec tohto celého sa blížil. Ešte som nejak spracoval jedného kamoša, ktorý mi dal mi dal 3700 eur. Zbalil som sa a ušiel z domu s plánom, že ich otočím a niečo vyhrám. Prehral som ich ešte v ten deň. Za 1000. Nevyšlo. Znovu. Išlo to hladko.
Nezvestný
Rozhodol som sa spať na mieste, kam sme často chodievali. Kamoška so sestrou tušili, že tam asi budem. Ležal som na poschodí a počul som ako na mňa kričia. Pred budovou bolo totiž odparkované moje auto. Do úvahy prichádzalo jediné riešenie: “Musím ujsť!” Nejak sa to utrasie. Sestra plakala. Už mala napísaný list. Myslela si, že som sa tam obesil. Čakali na oca. Báli sa ísť hore, keď som sa neozýval. Ja som sa vytratil zadným vchodom. Naštartoval som auto a už ma nebolo. V tom momente vedeli, čo je vo veci.
Na druhý deň sa začali ozývať ľudia. Klopali k nám domov, volali rodičom, chceli vedieť čo sa deje a hlavne chceli späť svoje peniaze. Ja som bol v Púchove na nejakom penzióne, za posledých pár eur, čo som mal pri sebe. Medzičasom ma vyhlásili za nezvestného. Našli ma pomerne rýchlo. Na futbalovom štadióne v Púchove sa hral nejaký zápas, bol som sa pozrieť. Pri vchode už stáli policajti, ktorí prišli pre mňa. Našťastie som ich zbadal prvý a opäť som ušiel. Nemal som pri sebe nič. Žiadne peniaze, vodu, jedlo. Prespával som po stavbách. Celé dni vtedy pršalo. Túlal som sa asi tri dni.
Zápas o záchranu
Moja jediná myšlienka bola dostať sa do Rakúska na zápas. Zachraňovali sme sa a ja som vedel, že keď nášmu klubu pomôžem, pomôžu aj oni mne. Šéf prišiel po mňa, vzal ma k sebe a nikomu o tom nepovedal. V podstate ma schovával pred svetom. Vyrozprával som mu všetko. Zápas sa blížil. Moji kamoši vedeli, že ak som čo i len trochu pri zmysloch, tak na zápas prídem. Vycestovali za mnou. Bol som ako telo bez duše, strelil tri góly, a my sme sa zachránili.
Všetci, ktorým som dlžil sa dali dokopy a chceli ma spoločne udať. Pár týždňov som ešte ostal v Rakúsku, prišiel za mnou aj môj otec. Riešili sme čo bude ďalej. Aj priateľkin otec mi veľmi pomohol. Veľa sme sa rozprávali a mne začalo všetko dochádzať. Potom prišli na rad stretnutia s ľuďmi, ktorí mi požičali. Bol som prekvapený, že ma nikto nezbil. Skôr to bolo také, že aj napriek všetkým klamstvám chceli, aby som sa dal dokopy a hlavne celé to bolo podmienené tým, že pôjdem na liečenie. Nebral som to, že mi to pomôže, ale už nebola iná možnosť.
Nástup na liečenie
Vzal som si so sebou okrem iného aj plavky a kopačky: “Budem si tam v pohode trénovať.” Stále som si to neuvedomoval. Sestrička ma hneď dala do reality: “Troje slipy, troje gate, troje tričká.” Do ruky mi dali program. O 6 budíček. Každú činnosť som musel hlásiť. Všade prosiť a ďakovať. Keď som sa chcel oholiť, musel som prísť porposiť a potom poďakovať. Na toaletách boli tabuľky voľné/obsadené. Vždy som to musel prehadzovať. Dosť prísny režim, ale až neskôr mi to začalo do seba zapadať.
Prosím. Ďakujem.
“Pani sestrička, môžem vôjsť do kuchyne a postaviť vodu na kávu?” Postavil som. “Pani sestrička môžem zaliať kávu?” Zalial som. Na zmysel tohoto, by mal človek prísť sám, ale v podstate, keď všetko hlásiš, ľudia okolo teba vedia čo robíš. Napríklad teraz doma hlásim kam idem a rodičia môžu byť v kľude. Koľkokrát sa stane, že zavoaljú tomu kamarátovi, či s ním naozaj som. Nemôžem im to vyčítať po tom, čo sa stalo. Čarovné slovíčka prosím a ďakujem ťa naučia úcte a pokore.
Prísny režim
Takto išiel každý deň. O 9 ráno bola komunita, zhodnotili sme predchádzajúci deň. Potom jóga. Zo športov sme hrali iba volejbal. Nemal som tam žiadny čas pre seba. Všetko muselo sedieť na sekundy. Dostávali sme pluská a mínuská. Keď bolo mínusiek veľa, prišiel trest. Napríklad žiadny telefonát domov. Raz som dal spolubývajúcemu prášok na pranie, čo bolo hrubé porušenie disciplíny. Chceli ma za to vyhodiť. Nakoniec som “vyviazol” s týždňom navyše. Porušovať pravidlá sa nevyplácalo.
Porušovať pravidlá sa nevyplácalo.
Sestričky nám chceli pomôcť, ale my sme ich vnímali ako nepriateľov. Nepoprosil si? Mínusko. Položil si pohár na stôl a ostalo tam mokré? Mínusko. Pokrčený vankúš? Mínusko. Keď som mal zlý deň, ozaj ma to vytáčalo. Bolo to pre naše dobro, ale to sme vtedy nechápali. Nebolo to však väzenie, mohol som kedykoľvek odísť, no kým som tam bol, musel som dodržiavať pravidlá. Tak to bolo nastavené. Postupom času som si začal uvedomoval dôsledky toho, čo sa stalo a reálny problém, ktorý mám. Prestal som ukazovať na ľudí okolo a začal hľadať v sebe. Mesiac po mojom príchode bola plánovaná dovolenka a všetci museli ísť domov. Utešoval som sa, že nech by to bolo akokoľvek zlé, mesiac vydržím a pôjdem.
Ako to celé vnímali moje dve sestry?
Listy
Prvé dva týždne nemôžeš s nikým volať. Začal som písať domov, kamarátom, frajerke listy a oni písali mne. Začal som si viesť denník a robím tak dodnes. Pomáha mi to dať zo seba vonku čo prežívam. Po dvoch týždňoch si môžeš na päť minút zavolať a ja som sa tešil, že budem na chvíľu počuť rodičov. Predtým keď mi volala mama, som mal nervy, že čo zase chce. Za 5 minút si nepovieš v podstate nič, ale stihol som jej povedať, že ju mám rád. To sme si nehovorili skoro nikdy.
Za 5 minút si nepovieš v podstate nič, ale stihol som jej pvoedať, že ju mám rád.
Strava nebola nič moc, všetci nadávali, že sa to nedá jesť. Ja som bol rád. Keď som sa tri dni túlal nezvestný, zjedol som pár jabĺk a čerešní, čo som našiel na stromoch. Začal som a oceňovať “maličkosti”, ktoré predtým boli samozrejmosťou.
Kde som teraz?
Po mesačnej dovolenke som sa ešte na 4 týždne do Banskej Bystrice vrátil. Moemntálne som vonku takmer dva mesiace. Pokušenie je na každom kroku. Viem, že keď budem chcieť znova hrať, cestu si nájdem. Určité opatrenia však znížia šance, že sa to môže stať. Nenosím pri sebe viac ako 10 eur. SMS upozornenie o každej transakcii na účte chodí mojej mame. Neodporúčali mi ani internet v telefóne, ale bez toho sa už dnes človek nepohne. Samozrejme akémukoľvek hazrad je tabu.
Viem, že keď budem chcieť znova hrať, cestu si nájdem.
Osudy ľudí
Sú prípady, kedy ľudia opäť začnú hrať po dlhom čase. Jeden, čo bol so mnou na liečení, začal znovu po 15 rokoch. Neberie sa to ako zlyhanie. Skôr znovu prídeš do komunity, priznáš sa čo si spravil a dáš to zo seba von. Ostaneš týždeň a znovu sa vrátiš späť do normálneho života. Dôležité je udržiavať kontakt s komunitou. Po mesiaci doma som už bol taký nesvoj. Nelákalo ma hrať, ale sužovali ma myšlienky, že čo bude a ako bude. Porozumieť mi môže len niekto, kto si tým prešiel. A práve s tými ľuďmi sa môžem stretnúť na liečení. Každý piatok býva “klub” kde môžu prísť aj ľudia zvonku a hovoria sa rôzne príbehy. Vždy ma to nabije energiou. Snažím sa tam prísť aspoň raz za dva týždne.
Nájsť príčinu
Keď sa človek dostane do podobných problémov, vždy sa za tým niečo skrýva. Buď niečo z mladosti alebo niečo v rodine. Stále je nejaká udalosť v minulosti, ktorá ťa môže prerásť, keď ju neriešiš. Keď sa obzriem spätne v čase, bol som veľký sebec.
Chcem som JA uspieť, JA niečo dokázať. JA som chcel byť ten veľký futbalista. Prehrali sme, všetci okolo mňa mali zlý deň. Sestry trpeli, keď som bral celú pozornosť. Keď náhodou vyšiel článok, že som dal gól a podobné veci. Nevážil som si dostatočne ľudí okolo seba.
Ako sa máš? Pohoda vyhralo sa – článok
Vo futbale to je tak: Keď sa vyhrá je pohoda, keď sa prehrá, všetci hľadajú chybu na niekom druhom. To isté som robil ja. Prehra, bola chyba hentoho, čo nevie kopnúť do lopty. Svoje ego som mal dosť vysoko a stále mám, no aspoň si to už uvedomujem. Vidím veci trochu inak.
Ľudia si myslia, že na liečení ťa učia ako už nikdy nehrať a “liečia” tvoju závislosť. Nie je to celkom tak, pretože je to diagnóza na celý život. Ty tam nejdeš skončiť s tipovaním, ale naučiť sa s tým žiť. Ideš sa tam pozrieť na svet z iného uhla pohľadu a skúsiť vidieť v živote inak. Nájsť zmysel vo veciach a ľuďoch okolo teba, ktoré si predtým nebol schopný vidieť.
Ty tam nejdeš skončiť s tipovaním, ale naučiť sa s tým žiť.
Čas nevrátiš
Čo bude a ako bude? Neviem. Rád by som vám sľúbil, že už nikdy nebudem hrať. Všetko ukáže čas. Mám okolo seba skvelých ľudí. Bez nich by som tu už dávno nebol. Napraviť všetky klamstvá a vzťahy, ktoré som pokazil bude možno trvať roky, ak je to vôbec možné. Hanbím sa za svoje konanie. V istom momente som sa rozhodol, že budem hovoriť pravdu. Nechcem ľútosť. Neznesiem ju a ani si ju nezaslúžim. Chcem dokázať ľuďom, ktorým na mne záleží, že to zvládnem. No predovšetkým sa chcem raz s čistým svedomím pozrieť do zrkadla.
Medzi športovcami je veľa takých chalanov ako som ja. Je lepšie vrátiť sa už pri náznakoch z kratšej cesty a povedať nahlas: “Potrebujem pomoc”. Nie je to žiadna hanba. Práve naopak, je to prvý krok k šťastnému životu. Nikto “zvonku” ti nemôže porozumieť tak, ako človek s podobným problémom. Budem rád, ak mi napíšeš email o svojom príbehu na adresu ondrejskorec@gmail.com. Možno ti to pomôže tak, ako toto celé pomohlo aj mne.
– – –
Verím, že Ondrov príbeh bude pre mnohých z vás užitočný. Či už ako prevencia alebo nádej, že aj zo zdanlivo neriešiteľných situácií existuje cesta von, keď ju človek chce hľadať. Stretnutie s Ondrom dalo veľa aj mne osobne.
My sme svoj kus práce spravili, teraz je rad na vás, aby ste príbeh šírili ďalej. Či už o tom budete hovoriť alebo zdieľať na sociálnych sieťach je vaša voľba. Ďakujeme.
Podsty
6 – komorové masážne nohavice s programom lymfodrenáž
